Súkromné centrum voľného času Relaxáčik

MIKULÁŠ   6. december

Mikuláš sa narodil začiatkom 4. storočia na južnom pobreží Malej Ázie bohatým rodičom. Otec si želal, aby sa jeho syn stal vojakom. Mikuláš sa však aj proti vôli svojho otca stal najskôr diakonom, kňazom a napokon biskupom v meste Tours (Myra, južné Turecko). Hlásal evanjelium, pomáhal biednym, chorým a trpiacim. Svetom sa niesol chýr o jeho dobročinnosti. Koluje o ňom množstvo legiend.
Najznámejšia je legenda o tom, ako pomohol trom chudobným sestrám, ktoré sa nemohli vydať, lebo nemali na veno a preto ich čakal krutý osud v otroctve. Keď sa to dozvedel biskup Mikuláš, zabalil vraj hrudu zlata do šatky a v noci ju nepozorovane vhodil cez okno do izby, v ktorej spali tri chudobné dievčatá. Vďaka jeho štedrému a nezištnému daru sa mohli všetky tri sestry vydať a tak ich zachránil pred ponížením a hanbou. Biskup Mikuláš chcel svoj skutok utajiť, ale napokon sa všetko prezradilo a ľudia ho chválili za jeho šľachetnosť.
Iná legenda hovorí, že sa raz Mikuláš plavil po mori, kde sa zrazu strhla silná búrka. Námorníci boli presvedčení, že nadišla hodina ich smrti a prosili biskupa Mikuláša, aby sa spolu s nimi modlil. Búrka sa v tej chvíli utíšila a námorníci sa neutopili. Preto je dodnes Mikuláš patrónom námorníkov, rybárom a ochrancom pred povodňami.

Zmyslom mikulášskeho sviatku je dávať a nečakať dar. Tento deň si kresťania pripomínajú, že Pán im každý deň dáva množstvo darov bez toho, aby si ich niečím zaslúžili.

LUCIA  13. december

Svätú Luciu si pripomíname 13. decembra. Výstižne tento deň charakterizuje ľudová pranostika: "Svätá Lucia ukazuje svoju moc, lebo nám dáva najdlhšiu noc." Iné porekadlo zase hovorí, že "svätá Lucia noci upíja". To by ale znamenalo, že od tohto dňa sa má zimný deň predĺžovať a noc zkracovať. No to sa deje až od zimného slnovratu. Preto vzniká otázka ako túto nezrovnalosť vysvetliť. Objavil sa názor, že ide o omyl ľudu. S tým sa však nedá súhlasiť, pretože kalendárne ľudové porekadlá sú veľmi presné, vychádzajú z dlhoročného pozorovania prírody. Rozdiel vyplýva z nezrovnalosti medzi starším juliánskym kalendárom a skutočným slnečným časom. Tento kalendár sa v dôsledku určitých nepresností každých 128 rokov posúval zhruba o jeden deň dopredu. Tak sa mohlo stať, že niekedy v stredoveku Luciin sviatok naozaj pripadol na deň zimného slnovratu.
Ešte v prvej polovici 20. storočia chodili po našich dedinách a mestečkách bielo odené ženy - "lucky". Tvár mali zakrytú maskou, alebo pomúčenú, aby ich nik nespoznal, na ústach mali papierový zobák, ktorým sa dalo klepotať. Zväčša chodili ticho, len búchali na dvere a bez dovolenia vošli dnu. Husím krídlom omietli steny, štetkou ich obielili a tým symbolicky vyhnali zlo z domov. Báli sa ich najmä malé deti, lebo ich zvykli strašiť, že ich" lucka vezme do brucha".
V našej tradícii sa objavuje Lucia skôr ako tajomná bytosť, čo je v protiklade so zvykmi v západnej Európe, kde sa konajú lampionové sprievody a Lucia vystupuje ako nevesta oblečená do dlhého bieleho odevu, na hlave s vencom s horiacimi sviecami. Na Slovensku pretrvalo ľudové prežívanie tohto dňa. Nadovšetko bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov. Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov. Hluk a hurhaj bolo treba nainscenovať na krížnych cestách, kde sa vraj najčastejšie v nočných hodinách spolčovali strigy a bosorky. Od nepamäti boli spojené s predstavami, že práve na týchto miestach sa sústreďujú a pôsobia rôzne nadprirodzené bytosti. Všeobecne sa verilo, že dlhší čas sa tu zdržujú duše na ceste do záhrobia, preto sa ľudia chodili za týchto zomretých modliť ku krížom na krížnych cestách. Krížne cesty pre svoje spojenie s nadprirodzenými silami boli aj miestami vykonávania praktík ľúbostnej mágie. Podarilo sa zachytiť už len relikty doznievajúcich úkonov, ako napríklad vydlabanie dierky do kamenného kríža pre získanie prachu do čarovného nápoja lásky. Ľúbostné čary mali byť doprevádzané pôstom a modlením sa práve na krížnych cestách.

Ľúbostné veštby na Luciu
Na Luciu si prišli na svoje aj tie pracovné nástroje, ktoré vydávali rytmický, silný zvuk ako napríklad trlice a trepačky. Mali pomôcť zamedzenie prístupu zlým duchom medzi ľudí. V tento deň bolo zakázané pradenie, žena sa nesmela chytiť vretena, v mnohých domácnostich ho radšej vyniesli na povalu. Lucky kontrolovali domácnosti a pokiaľ zastihli nejakú gazdinú, že driape perie, či pradie ľan, vrhli sa na ňu, aby nedovolené dielo pokazili . Ani po poli sa nesmelo v ten deň túlať, ani v hore rúbať drevo, pretože mohlo ľudí stihnúť nešťastie. Na ochranu proti škodlivým silám robili ľudia aj rôzne magické opatrenia. V predvečer Lucie dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si ním robili krížik na čelo, bradu a zápästie, aby sa zvýšil jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných domov a stajní. Dobytok tiež okiadzali dymom z posvätených rastlín. Významnú úlohu v tento deň mali aj obecní pastieri. Obchádzali dedinu s veľkou trúbou, aby silným trúbením zaháňali bosorky. Práskali aj bičmi, pískali na píšťalkach a prstoch, trúbili na rohoch, cengali kravskými zvoncami. Bola to akási archaická forma ochrany dediny a chotára. Tento hluk končievali na krížnych cestách, kde sa schádzali bosorky. Živosť predstáv spojených s vierou v existenciu stríg dokazujú mnohé recepty, ktoré mali viesť k odhaleniu ich inkognita.
Najpopulárnejším identifikačným prostriedkom bol dozaista luciový stolček. Podľa zaručeného návodu na jeho zhotovenie, kedy bolo potrebné každý deň od Lucie po Štedrý deň niečo na ňom urobiť, mohol jeho zhotoviteľ vidieť v kostole pri polnočnej bohoslužbe sediac na ňom všetky miestne strigy. Alebo si odniesol stolček ku krížu, urobil posvätenou kriedou okolo seba kruh a strigy sa mu ukázali.
Všeobecne to bol čas priaznivý pre čary a preto sa v tento deň robievali aj ľúbostné veštby. Dievčatá ich najčastejšie robievali s jablkom, z ktorého odhryzli každé ráno pred východom slnka. Poslednýkrát mali doňho zahryznúť počas zvonenia na Štedrý večer a pozerať na prvého muža. Meno tohto chlapa malo byť menom ich budúceho manžela. Všeobecne využívaný spôsob, ktorý sa zachoval až do dneška, je príprava trinástich lístkov s mužskými menami. Tie sa pálili až do Štedrého dňa, aby posledný prezradil meno ženícha.V období od Lucie do Vianoc sa nezabúdalo ani na pranostiky. Každý deň tohto obdobia predstavoval jeden z mesiacov nastávajúceho roka. Podľa toho, aké bolo ktorý deň počasie, také malo byť aj v príslušnom mesiaci.