Súkromné centrum voľného času Relaxáčik

Keď sa končí jeseň a príroda sa ukladá na zimný spánok, dni sa neuveriteľne rýchlo krátia. Pod tichým jesenným šuchotom lístia cítiť akýsi zvláštny čas očakávania, ... je čas adventu, čas čakania.

Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ.

Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci sme zapálili v nedeľu 27. novembra, čím sme začali ukrajovať z adventného obdobia.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele  a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.

Význam adventu
Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah.

História adventného venca
Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach.

Každý z dní v adventnom období sa spája s nejakým zvykom, tradíciou či poverou. My si teraz spoločne nahliadneme do niektorých tajomných dní.

Prvým zo série týchto dní bol deň svätej Kataríny.

KATARÍNA  25. novembra
S Katarínou súvisela povera, že v dome, ktorého prvým návštevníkom je v tento deň žena, sa bude po celý rok rozbíjať riad. To inšpirovalo mládencov, ktorí v domoch, kde bývali Katky, rozbíjali starý hlinený riad. V noci vraj z mnohých domov poodnášali rôzne náradie, alebo nejaké časti z brán, či plotov, ktoré schovali alebo položili na ťažko dostupné miesta. Tí, ktorí ich potom zhľadávali, často v duchu hromžili na nezbedných mládencov, ale také žartíky boli dovolené a tak mali byť aj tolerované. V živote roľníkov to bol aj deň, kedy sa definitívne zakončilo pasenie dobytka a započalo sa so strihaním oviec. Svoju mzdu dostali paholkovia, honelníci, pastieri a ak sa rozhodli, mohli aj zmeniť službu.
Dávnu tradíciu v mestskom i dedinskom prostredí u nás majú katarínske tanečné zábavy. Bola to posledná spoločenská príležitosť s muzikou a tancom, preto si ľudia chceli naposledy užiť. V priebehu väčšiny katarínskych tanečných zábav platilo " ženské právo." Ženy si vyberali tanečníkov, starali sa o občerstvenie, platili hudbu. Len o polnoci bola mužom dopriata volenka. Často sa tancovalo až do bieleho rána. Do každodenného života ľudí presiakol aj sviatok mučeníčky , panny a svätice Kataríny. Bola to vraj veľmi pôvabná alexandrijská kresťanka, ktorá podľa legendy vyznala svoju vieru pred samotným cisárom Maximom a aj jeho nabádala, aby sa zriekol pohanstva. Svojou výrečnosťou dokázala obrátiť na kresťanskú vieru 50 pohanských filozofov, ktorí priznali, že z mladej devy hovorí sám Duch boží. Bola uväznená, mučená na kolese Avšak zázrakom sa koleso rozpadlo. Tento mučenícky nástroj sa stal neskôr jej charakteristickým atribútom. Ona sama sa stala patrónkou všetkých povolaní, ktoré narábajú s kolesom alebo nožom, čiže kolárov, hrnčiarov, mlynárov, pradiarov, lodiarov, ale aj kaderníkov a krajčírok.

ONDREJ  30. novembra
Predpovedanie budúcnosti pomocou liatie olova cez kľúč.
30. november, deň kedy sa oslavuje meno Ondrej, sa v ľudovej tradícii spájal najmä s bohatými praktikami, zameranými na veštby o vydaji. Svätý Ondrej bol považovaný za patróna neviest a preto sa zaiste mladice práve k nemu s dôverou obracali o pomoc. Aj keď sa v tomto prípade početné ľúbostné čary spájali s mágiou, ktorá má staršie korene. Veštby vychádzali z predstavy, že osud človeka je v základných smeroch určený hneď pri jeho narodení a že každé dievča, ktoré sa raz vydá, má osudom určeného muža. Prostredníctvom určitých magicko-veštebných úkonov bolo možné zistiť o budúcom partnerovi údaje, ak sa realizovali vo vhodnom čase. A tým bola práve svätoondrejská noc. K bežným čarám patrilo varenie halušiek s lístočkami. Prvý kus, ktorý vyplával na hladinu vody, malo dievča vybrať a z lístka sa dozvedelo meno nastávajúceho muža. Najlepšie bolo, keď veci potrebné k vareniu boli ukradnuté, najlepšie z domu, kde mali Ondreja. Ak bolo dievčat viac, všetky halušky na naraz z vody vybrali, položili na tanier a každá si vyťahovala svoj " osud".
K všeobecne praktizovaným úkonom vešteckého významu patrilo liatie olova. To sa zahrialo nad ohňom a lialo z lyžice cez ucho kľúča do nádoby so studenou vodou. Podľa tvaru masy sa usudzovalo, aké povolanie bude mať muž, za ktorého sa dievča vydá. Mohlo mať pušku, vtedy bude manžel vojak, alebo poľovník, mohlo mať tvar kolesa, čo poukazovalo na kolára alebo mlynára. Ak malo len kruhový tvar znamenalo to, že je to veniec a teda určite vydaj. Obľúbené boli aj ďalšie kolektívne veštby. Jedno z dievčat muselo odísť z izby. Ostatné položili na stôl hore dnom tri taniere. Ak dievča našlo pod jedným tanierom, ktoré zodvihlo prsteň, malo sa do roka vydať, ak tam bol ukrytý čepiec, to bola istá svadba. No tanier mohol byť aj prázdny a vtedy sa smutne konštatovalo, že so svadbou tak skoro počítať nemôže. V čarách pokračovali dievčatá individuálne, ak nechceli, aby sa ich nádeje a túžby rozchýrili a dostali k nepovolaným ušiam. Dievča triaslo plotom, aby zistilo, odkiaľ breše pes, čo signalizovalo smer, odkiaľ dostane ženícha. Aj pri tom hovorilo :" Kývam plotom, nikto nevie o tom, len sám pánboh z neba, že mi muža treba." O polnoci sa mohlo klopať na kurník, alebo chlievik. Ak sa na klopanie ozval kohút, mala sa do roka vydať, keď len sliepočka, ostala slobodná. Alebo ak sa ošípaná na klopanie ozvala, mala byť svadba, ak bola ticho, vo výhľade bolo len čakanie. O polnoci bolo tiež možné uvidieť obraz nastávajúceho na hladine vody, v studni, alebo dieži. Aj iné úkony svedčia o veľkej vynaliezavosti vo forme ľúbostných praktík, ktoré dievčatá s pozoruhodnou trpezlivosťou robievali. Na Ondreja chodievali siať konope - nie na pole, ale na kôpky hnoja. Všetko robili v tajnosti, ticho odriekali :"Ondreju, Ondreju, konope ti seju, daj nam bože znati, či nas budu brati." Ak vzišlo, dievča malo nádej, že sa do roka vydá. Aby boli čary spoľahlivé, mali byť komplikované a náročné. Dievčatá, nielen že čakali do polnoci, ale celý deň nič nejedli, potajomky kradli všelijaké predmety k veštbám. A keď si išli konečne ľahnúť, mali spať na mužských gatiach, lebo práve tak sa im prisnilo, s kým pôjdu na sobáš. Myseľ dievčat teda celý deň aj noc zamestnávali tieto úkony. Aj keď takmer žiadna nepochybovala, či sa vydá, ostávala len otázka za koho a práve túto zásadu sa usilovala odhaliť . Čary vyvolávali u starších neraz i posmešky, ale dobromyseľne prijímali rôzne huncútstva, veď aj ony im niekedy pripisovali význam. Sami sa skôr v tento deň pripravili do rôznych prác, lebo sa hovorilo, že v tento deň sa vyplatí začínať roboty, lebo takto započaté, budú mať aj priaznivý koniec. Za vhodné sa považovalo zasadiť ovocné stromčeky, lebo sa ujmú a prinesú hojnú úrodu. Niektoré úkony boli zamerané aj na predpoveď počasia. Suché drievko sa vhodilo do vody a ak po nej pekne plávalo, bude nasledujúci rok mokrý, ak ostalo bez pohnutia, bude rok suchý. Ak napadol v tento deň sneh, mal ostať ležať ešte 100 dní.

BARBORA  4. decembra
Na sviatok sv. Barbory  chodievali dievčatá a ženy zahalené do bieleho. Barbora je aj najznámejšou patrónkou baníkov. Stala sa ňou vraj preto, lebo keď utekala pred otcom, náhle sa pred ňou otvorila skala a poskytla dievčaťu úkryt. Proti nešťastiu a smrti zapaľujú baníci v baniach Barborine svetlo.V predvečer sviatku chodievali po dedinských domoch "barborky". Boli to ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave. V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo. Keď prišli do domu, symbolicky zamietli izbu. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno. Po kresťansky sa pozdravili, zborovo sa s rodinou pomodlili a pokračovali ďalej k susedom.
U nás ale aj v mnohých iných krajinách odrezali ľudia v tento deň čerešňové vetvičky. Dali ich do nádoby s vodou, aby im do Štedrého dňa pekne rozkvitli. Dievčatá dali každej vetvičke meno niektorého chlapca a verili, že si vezmú toho, pri mene ktorého ako prvá kvetv rozkvitne. Inokedy sa počítalo, koľký deň po Barbore vetvička rozkvitne, aby sa určil najšťastnejší mesiac budúceho roku.